„Našiel som túto lepkavú hmotu pod poličkou v mojom dome. Čo to je?“

Všetko sa to začalo jednoduchou, každodennou misiou. Bol som na výprave za záchranou poškodeného LEGO dielika, ktorý spadol do zaprášeného očistca pod knižnicou. Táto časť domu je známa „zem nikoho“, kde sa zabúdajú malé hračky. S ceruzkou v ruke – čo je môj štandardný postup pri neznámych podlahových nástrahách – som sa na túto úlohu pripravil. Plne som očakával, že pocítim známe štípanie plastovej zrady, ak by som náhodou stúpil na ostrú tehlu.

 

 

Keď som však siahol do tmavých tieňov, moja provizórna sonda nenarazila na tvrdý plastový roh. Namiesto toho narazila na

zvláštny odpor. V rohu som ucítil hrudkovitú, chrumkavú a neurčito plastickú hmotu. Na zlomok sekundy mi srdce rozbúchalo a žalúdok sa mi stiahol. Pristihol som sa, ako si v duchu opakujem modlitbu: „Prosím, nebuď myš. Prosím, nebuď myš.“

 

 

Jemne som do predmetu pošťuchol, ale zostal pevne na mieste. Našťastie nebol cítiť žiadny zápach rozkladu ani nič nepríjemné. Namiesto toho bol cítiť len slabý, prízračný šepot syntetickej nostalgie. Vtedy mi to konečne došlo. Vôbec to nebol tvor. Bol to Floam .

 

Výlet do spomienok: Čo bol Floam?

Ak ste príliš mladí na