zabudnutého ovocného koláča, ktorý bol desaťročia odložený vonku. Farba, ktorá bola kedysi podľa mňa žiarivo ružová, teraz vyzerala skôr ako „marhuľová ľútosť“. Textúra bola ešte zvláštnejšia. Stala sa z nej strašidelná zmes zatuchnutého krutónu a zaschnutej žuvačky. Napriek plynutiu času tam tie drobné penové korálky stále boli a držali sa ako verní malí cestovatelia v čase. Zdvihol som ho s úžasom a držal ho vo vzduchu ako meč Excalibur.
„Hľa,“ oznámil som svojmu dieťaťu s doširoka otvorenými očami, „Svätý Floam z roku 1999.“ Môj syn nebol taký ohromený ako ja.