„Našiel som túto lepkavú hmotu pod poličkou v mojom dome. Čo to je?“

zabudnutého ovocného koláča, ktorý bol desaťročia odložený vonku. Farba, ktorá bola kedysi podľa mňa žiarivo ružová, teraz vyzerala skôr ako „marhuľová ľútosť“. Textúra bola ešte zvláštnejšia. Stala sa z nej strašidelná zmes zatuchnutého krutónu a zaschnutej žuvačky. Napriek plynutiu času tam tie drobné penové korálky stále boli a držali sa ako verní malí cestovatelia v čase. Zdvihol som ho s úžasom a držal ho vo vzduchu ako meč Excalibur.

 

 

„Hľa,“ oznámil som svojmu dieťaťu s doširoka otvorenými očami, „Svätý Floam z roku 1999.“ Môj syn nebol taký ohromený ako ja.